Marián Hatala: Izbová hlasitosť Kunzeho básní (gratulácia k básnikovým blížiacim sa narodeninám)

Reiner Kunze

Ak to trochu zveličím: svet, priebežne vykoľajovaný odchýlkami a zvrátenosťami, sa plní hodnotovým galimatiášom, mravným relativizmom a krikom, v ktorom počuť väčšinou slová nepatrnej váhy a závažnej bezvýznamnosti.

Ale napríklad tiché slová dobrej básne si nás i seba pamätajú. Jan Skácel napísal, že „báseň je stéblo záchrany a my jsme současně ti, kteří se topí, i vodstvo na tomto ztroskotaném světě“.

Takéto slová majú moc premôcť našu i vlastnú bezmocnosť, a teda vstávajú z popola zabudnutia a hľadajú nás – svojich tvorcov a čitateľov, ďaleko od špiritizovania o tom, či literáti spoluvytvárú verejnú mienku a vplývajú na chod i beh verejných udalostí. Či ohlasujú blížiace sa spoločenské zmeny. Každopádne skúsenosť hovorí, že knihy sa občas pália, často sa odstraňujú z kníhkupectiev a knižníc, a nikde nie je napísané, že režim neexkomunikuje tu niekoho, tam niekoho, že ho nestrčí do väzenia či aspoň do blázinca.

Mňa si v týchto dňoch znovu našli slová Reinera Kunzeho narodeného 16. augusta 1933 vo východonemeckom meste Oelsnitz. Jeho poézia nevyhovovala predstavám „partajideológov“ a vzbudzovala sústavnú pozornosť Stasi – Štátnej bezpečnosti. Kunze po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy vystúpil z Jednotnej socialistickej strany Nemecka a knihy začal vydávať v západonemeckých vydavateľstvách Rowohlt a S. Fischer. Za Citlivé spôsoby (Sensible Wege) ho trestne stíhali, za prozaické, neskôr sfilmované texty Nádherné roky (Die wunderbaren Jahre) ho vylúčili zo Zväzu spisovateľov NDR. Spisovateľské a mocenské štruktúry onálepkovali Kunzeho tak ako poetov Petra Huchela, Volkera Brauna a populárneho pesničkára Wolfa Biermanna.

Kunze v roku 1972 vydal básnickú zbierku Izbová hlasitosť (Zimmerlautstärke) a uviedol ju myšlienkou stoického kozmopolitu Senecu: „Zostaň na svojom mieste a pomôž svojím volaním. A keď ti stisnú hrdlo, zostaň na svojom mieste a pomôž svojím mlčaním.“

Stasi založila Kunzemu spis s výrečným krycím menom „Lyrika“, čo predstavuje 12 zapečatených fasciklov, dovedna 3 491 strán. Materiál okrem informácií sústreďovaných v záujme bezpečnosti komunistického štátu obsahuje aj množstvo citovaných veršov – výrazovo úsporných a významovo komprimovaných. Básnik v nich s neúprosne prísnou presnosťou skúma opodstatnenie a umiestnenie každého slova. Tak, aby všetky slová koexistovali s neúprosne prísnou presnosťou autorových morálnych a estetických kritérií. Jedinou alternatívou umelca je totiž skutočné umenie a zmysluplné Bytie, v ktorom má nenahraditeľné miesto Krásno ako estetický i životný princíp, Vôľa k slobode a Poznanie, že sloboda tvorí existenčný základ ľudského spoločenstva.

Reiner Kunze popri vlastnej literárnej tvorbe prekladal a propagoval poéziu Vladimíra Holana, Jaroslava Seiferta, Oldřicha Mikuláška, Ludvíka Kunderu, Víta Obrtela a najmä spomínaného Jana Skácela.

V básni Keby si to chcel vedieť venoval tomuto „pijanovi ticha“ nasledujúce verše: „Ľudia sa vyhýbajú tichu. Aby nepočuli, ako v nich kľačí vina.“

Keby sme pre toto poetické posolstvo hľadali konkrétne miesto, akiste by sme ho našli v pomyselnom strede medzi pólmi „pomáhať svojím volaním“ a „pomáhať svojím mlčaním“. Onen stred by mohol niesť označenie „izbová hlasitosť“.

Vďaka, majstre, a srdečný narodeninový pozdrav do Bavorska!

Autor je básnik, prozaik a prekladateľ z nemeckého jazyka.

Marián Hatala a Reiner Kunze