Marián Hatala: Spievať na ktoromkoľvek konári

Pred sto dvadsiatimi piatimi rokmi sa v Prahe narodil básnik Jaroslav Seifert, významný predstaviteľ avantgardného umeleckého zoskupenia Devětsil. V jeho prostredí sa zrodil český poetizmus, ktorý chápal básnické umenie ako „hru obrazotvornosti“ a napájal sa aj Seifertovou zbierkou Na vlnách TSF (z roku 1925). Kniha je dodnes jedným z vrcholov tohto umeleckého smeru, a to i vďaka originálnej typografickej úprave Karla Teigeho. Seifert, nositeľ Nobelovej ceny (v roku 1984) za „poéziu, ktorá sviežou zmyslovosťou a mimoriadnou vynaliezavosťou sprostredkúva oslobodzujúci obraz ľudskej nezdolnosti a mnohotvárnosti“, nám zanechal verše rýdzej obraznosti i výrazovej strohosti. Raz sa ponášajú na zľahka plynúcu pieseň, inokedy na rytmizovanú prózu s motívmi detstva, mladosti, s ktorou sa spájajú sny a túžby, spomienky na priateľov, no ústrednou témou je láska ako životný princíp, zahŕňajúci ženu, rodnú Prahu, poéziu...

V Seifertových veršoch nájdeme tesne vedľa seba roztopašnosť i vážnosť; rozmarnosť i bolesť; šťastie i zármutok

z pominuteľnosti všetkého a zo svojej vlastnej, sprítomňovanej pohľadom „do černého zrcadla smrti“, vyvažovaným jemnou iróniou a svojským humorom: „A do ticha smrti vykřikl jsem zvýšeným hlasem, aby to válka slyšela: Už nikdy, válko!“ Lenže „kohout se na mě zadíval svým zlým černým okem a dal se do strašlivého smíchu. Smál se mně a mému marnému volání. Kromě toho byl to pták a držel s letadly. Padouch!“

Bezvýhradné pritakávanie Životu a Láske prostredníctvom Poézie znamenalo pre básnika objavovať a dobývať trojjediné sviatočné krásy. „Poezie bdí nade mnou jako strážný anděl... je to medový měsíc, jenž kape sladké šťávy do kalichů květin,“ napísal Seifert. Ľudia však viac veria faktom a číslam. Aj o tom hovoril, napríklad v knihe Býti básníkem: „Dnes je život samá číslice, ale co tenkrát měl jsem počítat? Kapky deště? Či struny ve svém nitru?“

Nuž hej, zopár kvetov, dažďových kvapiek, za hrsť veršov, za náprstok vtáčieho spevu... nič z toho nikoho nikdy nezabije. Ale človek nie je vták, nie vždy spieva a vznáša sa vo výškach, nemá svoje vetvy a ľahkovážne sa lúči s podstatnými vecami života, ktorý je „jenom ustavičné sbohem. Ptáci to neznají, na kterékoliv větvi zpívají, co se jim zlíbí, a jsou šťastni.“

Aj Seifertovu literárnu púť lemujú rozlúčky a odchody, keďže predstavovali jediné „riešenie“ konfliktu medzi spoločensko-politickými podmienkami a mravnou integritou človeka a umelca. V roku 1929 podpísal manifest namierený proti boľševizácii v novom gottwaldovskom vedení KSČ; na jar 1938 protestoval proti politickým procesom v Moskve; na

2. Zjazde československých spisovateľov roku 1956 kritizoval kultúrnu politiku režimu; odmietol okupáciu Československa; vyzval ľudí, aby nenasledovali Palachov strašný príklad, a stal sa jedným z prvých signatárov Charty 77. Počas normalizácie nebol, nemohol byť súčasťou oficiálnej literatúry, on, ktorý ešte ako predseda Zväzu českých spisovateľov adresoval

1. tajomníkovi ÚV KSČ G. Husákovi takéto pamätné posolstvo: „Chcete, abychom Vaši politiku podpořili, protože víte,

že máme morální autoritu v národě. Kdybychom však Vaši politiku podpořili, ztratili bychom tuto autoritu a nebyli bychom Vám stejně k ničemu platní.“