Mária Bátorová: Divadlo je můj osud

Recenzia románu Ondřeja Vaculíka Propadliště. Novela bohemica, ed. Vlny, 2025

Málokedy sa stáva, že recenzent, ktorý má mať odstup od textu, aby vedel byť kritický, sa

s textom tak stotožní, ako je to v prípade Vaculíkovho románu Propadliště a tejto recenzie. Asi preto, že skúsenosť hlavnej postavy, divadelníka, scénografa, režiséra, spisovateľa dramatika atď. Václava Vágnera, je recenzentke skúsenostne taká blízka, že nemá dostatočný odstup. Takže kým sa budeme venovať závažnej problematike, ktorú román prináša, povieme zjavný

a na prvé čítanie očividný nedostatok, a to je knižné spracovanie rukopisu. Totiž text nemá priestor - okraje sú úzke, takže „vypadáva“ zo stránok a väzba je taká „úzka“, že „pri koreni“, teda v strede „drží“ stránky tak, že čitateľ len s námahou – silou otvára a drží knihu otvorenú, aby sa dostal k stredu riadkov. (Možno je to nový ťah prečítať text „napriek všetkému“ a zvyšuje to jeho príťažlivosť?... Možno je to metafora textu ako ťažkého života...? Tu už recenzentka nabehla na autorskú všadeprítomnú iróniu... ) To je však jediné, a ešte k tomu len formálne, negatívum tejto knihy.

Všetko, čo o postave autor hovorí, ako ju definuje je presná, prevažne psychologická kresba hlavného protagonistu, ktorý vypovedá, čiže postava by mohla byť aj autobiografická, každopádne hovorí v prvej osobe, čím je text autentický

a zachytáva druhú polovicu 20. storočia, až po súčasnosť. Osud hlavnej postavy ako jedináčika, je zdanlivo chronologický, začína matkou, otcom, rodinou, ktorá je zdanlivo ako iné „obyčajné“ rodiny „chudobná“, napr. bez auta. Neustále pracujúci rodičia (matka dlho do večera ako učiteľka v škole, otec doma všetky voľné chvíle pri rysovacej doske), zanechajú predsa len prekvapivé, svetlé chvíle v spomienkach chlapca, keď ich vidí niekde spolu tancovať. Od každého z nich má niečo špecifické: od matky vzťah k divadlu a schopnosť všetko graciózne a rýchlo zdolať, od otca vzťah k architektúre (aj tradičnej) a k tvorivosti. Od oboch rodičov má v sebe až do konca silu ostať sebou.

Táto genéza vysvetľuje celý ďalší život Vagonéra (je to omyl a skomolenina slávneho mena Vágner, zároveň aj zvulgárnenie a zníženie osobnosti), ktorý vyrastá v skromných a talent potláčajúcich podmienkach svojho otca, inžiniera, ktorý doma „vyvíja“ nový typ podvozku lokomotívy. V práci sa tomu nesmie venovať, lebo po podpísaní Charty 77, je ako politicky nespoľahlivý odsunutý na vedľajšiu koľaj. No nielen to! Vaculík odhaľuje aj „spoľahlivý“ a pri tom kamuflážny spôsob existencie socialistickej ekonomiky, ktorá NECHCE byť lepšia! Radšej ostáva pri „spoľahlivých“ starých parametroch a vezie sa na už etablovaných „výsledkoch“. Samozrejme syn takých rodičov, otca - chartistu, je viackrát neprijatý na vysokú školu, a postihne ho v mladom veku strata oboch rodičov. Okolnosti, za akých sa to stane, sú záhadné, takže zo socio-kriminálneho (potláčanie názoru občana, cez jeho manipuláciou komunistickou mocou až po likvidáciu ...) románu sa stáva detektívny román z obdobia komunistickej totality.

Stratou rodičov si mladý muž uvedomuje obrovskú osamelosť. Z časopriestoru rodiny prechádza autor do „svojho“ sveta, čím sa náhle ruší evidentná časová nadväznosť a dej sa presúva do psychologickej roviny postavy, čo sa prejavuje asociatívnym spôsobom spracovania a zvýraznenia len istých dejových situácií, ktoré v postave samotnej rezonovali. Popri opisoch/neopisoch (aj vonkajších dejov, ktorými sa pretĺka sám životom, oživených vtipnými dialógmi) sa dej románu odohráva viac menej v reflexii postavy. To umožňuje autorovi, aby do dialógov alebo vnútorných monológov priniesol rôzne celkom konkrétne drámy, autorov, diela, ich interpretácie, alebo z oblasti architektúry celé prednášky o rôznych českých architektonických objektoch a architektoch. Okrem toho je tu autor skryte ako spisovateľ, dramatik, defilujú jeho poznatky z réžie a scénografie divadla, marketingu predaja divadelných hier v malom oblastnom divadle a nízka kultúrna úroveň bývalých aj novodobých správcov mesta. To, ako autor vykresľuje neznalosť a úlisnosť- smerovanie za ziskom, len vlastným prospechom- mocných tohto sveta, je šokujúco pravdivé a autor to pomenúva správne ako praktiky vládnutia komunistických papalášov, ale vidí aj vývin v dejinách. Tu veľmi nenápadne na konci ktorejsi vety konečne pomenúva aj metaforu “propadlište“, nepevnú pôdu pod nohami, čiže vlastne smrť. „Smutně pravil, že vrchnost, která o živote divadla rozhoduje, nám bere svobodu tvořit, nabytou v listopadu 1989.... cesta postupného mrzačení divadla...“ (s. 108)

Šírka vedomostí autora/jeho postavy je ohromujúca. Je to renesančná osobnosť (so schopnosťou zachovať si sebe vlastný charakter a schopná otvorene prezentovať svoje názory napriek následkom), ktorá do hry prináša ešte jednu zaujímavú konštantu: motív náboženstva, viery v Boha, ako celoživotný príklad skromnosti, redukovania vonkajšej okázalosti

a sústredenia sa na prítomný okamžik. Toto platí aj v oblasti intímneho života. Askéza a absolútne sústredenie sa na prácu pre divadlo (v rozličných, minimálne piatich funkciách naraz) sa neprieči, ba naopak priebežne súladí s túžbou po láske,

s intímnymi vzťahmi, v ktorých intuícia presne rozlišuje kvalitu vzťahu.

To, čo si myslíme od počiatku sledujúc štýl (opakovanie ironických diskreditujúcich poznámok pri menách a nasvietenie situácií, vrátane ťažkých chvíľ hlavnej postavy a i.), že sa autor pohybuje na vrchole spracovania skutočnosti, na hrane komédie a tragédie, teda aj na vrchole umenia, si niekde autor sám len tak zľahka lakonicky zadefinuje: „Snad nejdůležitejší ze základních příkazů komiky je princíp vážnosti. Komická akce je k smíchu, jen pokud ji komik provádí naprosto seriózně.“ (s. 91). Zároveň miestami a vlastne stále vzbudzuje Václav Vágner empatiu, nostalgiu až smútok tak

v reálnom živote, ako v jeho miestami humornej modifikácii v príbehoch psíčka a mačičky a psychologických drámach, ktoré nechá radšej anonymne existovať.

Rovnako reflektuje aj to, čo si čitateľ pomyslí o jeho zdanlivo nenaplnenej existencii, že je v tomto príbehu všetko relatívne, a predsa pevné: “Je to jako vždycky: jsem autor a nejsem autor. Jsem principál a nejsem principál, mám talent a nemám talent, mám syna a nemám syna. Světluško, já nevím- mám radost a nemám radost.“ (s. 207) Tento optimistický skepticizmus je pre autora príznačný.

Máme pred sebou konečne presne pomenované dejinné pochody druhej polovice 20. storočia (cez divadelné hry aj ďalej do minulosti), presnú sociologicko - politologickú a psychologickú sondu našej nedávnej a aj najsúčasnejšej súčasnosti. No toto mohol napísať a môže čítať len človek, ktorý sa vážne zaujíma o svoju krajinu a o dejiny ľudstva.

Mária Bátorová

Ondřej Vaculík bude číst ze své knihy Propadliště na knižním veletrhu Svět knihy v sobotu 16. května od 10 hodin v PEN klubovně Jiřího Gruši.